Reklama:

Váš příběh: Býval jsem gambler, narkoman a bezdomovec, teď chci závodit

Ronnie.cz > Kulturistika a fitness > Ostatní

Jméno: Jozef Komjati
Nick: jožko111
Věk: 27 let
Zaměstnání: operátor CNC stroje
Koníčky: turistika, focení, in-line bruslení, jízda na kole
Říká o sobě: Keď si niečo zadám, tak za tím aj idem a musím to splniť, som bojovný človek a dodržím, čo sľúbim.

Milí čitatelia, toto je môj životný príbeh o tom, ako som sa vydal na zlú cestu, prečo sa zo mňa stal gambler a narkoman, je to príbeh o mojom tvrdom páde na samé dno, o tom, čím som si v živote prešiel, ako som sa z toho všetkého dostal a ako som našiel cestu vo fitness. Jednoducho povedané, ako sa mi zmenil život.

Chcete-li i Vy sdělit čtenářům nějaký zážitek, veškeré informace, jak se zúčastnit a získat za svůj text lákavou odměnu, načerpáte v počátečním článku cyklu s názvem Máte i Vy svůj příběh?

Na některé z dalších, již zveřejněných příběhů se můžete podívat po kliknutí na náhledy v souvisejících článcích pod příspěvkem či zadáním slov "váš příběh" do našeho vyhledávače.

Získejte i Vy za svůj příběh doplňky dle vlastního výběru v hodnotě až 1200 Kč!

Slovenský text byl ponechán v původním znění.

Volám sa Jožo, mam 20 rokov a som chalan, ktorý zažil veľa zlého, veľa trápenia a veľa bolesti. Bývam v jednej nemenovanej obci s rodinou, ktorá má ma veľmi ráda, ale ja si to nejako nevážim. Som typ človeka, ktorý najradšej by chcel mat všetko, a hlavne rýchlo a na nič nečakať. Skončil som strednú školu, podarilo sa mi zmaturovať a mojou žiadosťou ma prijali do zamestnania, kde sa mi celkom páčilo, ale aj darilo. Ako mladý človek som nevedel hospodáriť s peniazmi, a tak moja výplata chodila na mamin účet, chcela mi pomôcť, no niekedy som to bral, že mi škodí, a tak som si zriadil svoj vlastný účet. Začiatky boli celkom fajn, kupoval som si, čo som chcel, chodil som, kam som chcel, ale jedno som nevedel, že čo v živote chcem.

Raz mi prišla výplata, ktorú som minul na oblečenie, pretože som musel mať to najlepšie oblečenie. Minul som peniaze aj na mojich "kamarátov", vôbec ma to netrápilo, že ma majú iba kôli peniazom, ja som totiž chcel byt stredobodom pozornosti, byť najlepší zo všetkých. Správal som sa namyslene, však som mal nato aj dôvod. Vôbec mi nezáležalo na nikom, ani na sebe samom. Bol som ako kreslená postavička, ktorá sa stále mení. Mal som aj kamarátov, ktorí hrávali výherné automaty, no zo začiatku som sa len chodieval pozerať ako vyhrávajú, ale pravdou je, že som im závidel, že ako ľahko sa dá prísť k peniazom. A je to tu, moje myslenie sa sústredilo na automaty, bola to vstupná brána do sveta ničoho. Keď mi z výplaty ostalo niekoľko peňazí, aj keď to bolo malo, tak ma kamaráti zlákali do herne. Začal som hrať a vyhrával som, číže som odchádzal s úsmevom na tvári. Vtom čase som si vedel povedať dosť. Prešiel polrok od doby, kedy ma prijali do zamestnania, a ja som dostal silnú túžbu mať vlastné auto, a tak som si zobral moju prvú pôžičku. S nikým som sa o tom neporadil. Bola to suma 3000 eur a kúpil som si auto. Ale viete, ľahko sa berie, ale ťažko sa spláca, tak ja som vôbec nesplácal, iba nejaké tri začiatočné splátky a to bolo všetko, nevedel som, aké to bude mat následky, ani ma to nezaujímalo. Postupne som spoznával ľudí dobrých aj zlých a hlavne takých, ktorí požičiavajú peniaze na úroky. Moje hranie sa stupňovalo vyššie a vyššie, až tak, že niekedy som prehral celu výplatu, a tak jedinou mojou možnosťou, ako prísť k peniazom, boli úžerníci. Keď som nemal peniaze, bol som časovaná bomba, ale keď som ich mal, tak som bol šťastný človek. Moje požičiavanie peňazí začalo malými sumami 20, 50 eur, to preto, aby ti ľudia videli, že viem načas vracať. Všetko, čo som si požičal, to som minul v herni, raz som vyhrál a raz prehrál. Takto to išlo dookola, výplatu som prehrál, požičal som si a vrátil som, bolo to ako v začarovanom kruhu, z ktorého sa nedá dostať von. V hlave som mal myšlienky, ako získať peniaze, nič iného, iba peniaze a automaty.

Tak som chodil do bank, žiadal o pôžičku a dali mi. Moja druhá pôžička bola v tej istej banke, kde mi dali sumu 5000 eur stým, že ta prvá sa vyplatila a zbytok okolo 1500 eur mi ostalo. Ako mi vyplácali peniaze, tak som žiaril radosťou. Natankoval som si plnú nádrž, kúpil som si nejaké oblečenie, nový mobil a zbytok - nejakých 1000 eur som behom chvíľky prehral. To, čo som si kúpil, som hneď predal pod cenu a zarobené peniaze išli do automatu a prehrál som je. Dookola to isté, požičať si od úžerníkov a hrať, hrať a hrať. Sumy sa zvyšovali, požičal som si 500 eur a musel som vrátiť 750 eur, to bola moja výplata. A keď som vrátil, tak aj hneď som si požičal. Hnusný život, čo? Neuvedomoval som si, že čo sa so mnou deje, že to so mnou ide dole vodou, rodina nechápala moje správanie, začal som sa meniť na zlého Joža, a tak som zistil, že potrebujem skúšať stále niečo nove a nič neodmietnuť.

Môj prvý kontakt s drogou

Mam 22 rokov, už niekoľko problémov na krku a môj život sa rúca. Našiel som si partiu, ktorá tak tiež hrala automaty, ale aj drogovala. Vôbec som netušil, čo to je droga, vôbec som nevedel, aké to ma následky, len dobré slova som počúval, že je to super, daj si. Tak som si dal, bol to pervitin. Dal som si to cez nos, štípalo to a po chvíli to prišlo, silný príliv energie, sústredenie sa naplno, keďže som šoféroval, fajčil som jednu za druhou, vkuse som sa potreboval s niekým rozprávať a kolesa sa museli stále točiť. Bol to Silvester a takto som na droge fungoval celú noc. Na druhy deň mi prišlo zle, hovorí sa tomu dojazd, no vtedy som nevedel, čo to je za stav. Po troch dňoch nespania som dokázal zaspať, ale bol som psychicky úplné mimo a jedno som si povedal, že už nikdy. Keby to bola tak pravda. Prešlo 5 dni a nástup do práce, keďže som mal voľno. Bez drogy som bol 3 mesiace, nechýbalo mi to, ani automaty som nehrál. Ale po troch mesiacoch som sa opäť dal na tu cestu. Začal som si dávať veľké dávky, a keď som vošiel do herne pod vplyvom drogy, tak to bol môj koniec. Ten, kto to zažil, vie, o čom píšem, bol som tam len ja a stroj, a keď som prehral, tak som urobil všetko preto, aby som získal peniaze, jednoducho ma ta droga ovládala, riadila ma. Dostal som sa až do takého štádia, že som musel kradnúť rodičom peniaze z účtu. Len si predstavte, ako som im ubližoval, kradol som všetko, čo sa dalo speňažiť, len aby som dostal svoju dávku drogy. Bol to ešte čas, kedy som pracoval, a tak som pobral ďalšie pôžičky, v sume 25 000 eur. Nesplácal som, ani ma to netrápilo, pretože vždy som chcel viac a viac. Keď banka mi už neposkytla pôžičku, ostalo mi už len auto, ktoré som predal, a na leasing som si zobral ďalšie, ale neplatil som, nebolo z čoho. Stal sa zo mňa Jožo, ktorý je závislí. Ta závislosť mi spôsobila stratu zamestnania, pretože miesto toho, aby som chodil do práce, chodil som do herne hrať automaty. Keď ma vyhodili z práce, tak som si z toho nič nerobil, ja nie, ale rodina áno, no nejavil som žiadné city, stratili sa. Narobil som si pekne dlhy a prišiel som o kamarátov, rodina ma nespoznávala a vyzeral som ako troska. Tieto všetky problémy, starosti mi spôsobili to, že som chcel spáchať samovraždu.

Ten pocit, keď som mal všetko a rýchlo, o to všetko som prišiel, zabíjalo ma to. Bolo léto a doraz budem mať 23 rokov, bolo niečo okolo tretej poobede, ja som bol nafetovaný, stav dojazdu a naraz to na mňa prišlo, idem sa zabiť, nikomu na mne nezáleží, nikto ma nemá rad, z toho sa už nedostanem. Prišiel som domov, vošiel som do kuchyne a zobral jeden nôž. Ako som sa obúval, mama sa ma spýtala, kam idem, a ja, že vonku, tak som išiel asi 2 km na opušťenú lúku. Cestou sa mi zjavovali obrazy toho, čo sa momentálne deje, plakal som, silné pocity beznádeje, sebaobvinovania sa, veľké výčitky všetkého, čo som spôsobil, a to mi dodávalo silu skončiť to. Došiel som na tu lúku, našiel som si miesto pod stromom, mám rád, keď sedím pod stromom, pustil som si hudbu a fajčil som jednu za druhou. Je to veľmi ťažké nabrať odvahu na samovraždu a už chápem tých ľudí, ktorý to ukončili so svojim životom. Plakal som a dookola si opakoval, že nikto ma už nemá rad, nikomu už na mne nezáleží, tento život už nemá zmysel. Chytil som nôž, priložil som ho na ľavú ruku a začal som si ju rezať, krv tiekla a ja som ešte viacej začal plakať, niekedy som sa musel zastaviť, bolo to ťažké prežívánie, ale bolesť som necítil. Ruka krvavá, prišiel ten čas ukončiť to. Pozrel som sa na modrú oblohu, ale ako keby som videl iba tmu a žiadne slnko. Kľakol som si na kolena, nadýchol som sa a priložil nôž k srdcu. Ako som chcel pritlačiť, tak v tom momente sa na lúke spoza uličky vynorili traja známi starší ľudia. Ja som si stiahol rukáv, aby nevideli krv, a odhodil som nôž do vysokej trávy. Šli smerom ku mne a jeden sa ma spýtal, že čo tu robím, a já, že čakám na kamaráta. Išli preč. Nôž som už nenašiel, možno to bol osud, že mam ostať na tomto svete, ale s takým životom? Tak som sa postavil a išiel som domov, musel som sa z toho všetkého vyspať. Na druhý deň som bol vonku a zavolala mi mama, nech prídem domov. Ako som vkročil do domu, moje veci boli zbalene, mama ťažko plakala a jej posledne slova si pamätám doteraz: "Toto ti asi pomôže." Odovzdal som kľúče a ostal som už len obyčajný bezdomovec. Človek, ktorý sa nemá kam vrátiť, ktorý už nemá nikoho, Jožo, ktorý ostal na tomto svete sám. Teraz, keď to píšem, tak si nato spomínam, aké som to mal ťažké, ale neľutujem to, proste som si tím prešiel, zažil som to a som tu.

Život na ulici

Možno som to potreboval, aby som niektoré veci pochopil, aby som pochopil, čo som robil zle a prečo som takto dopadol. Nikdy som si nepomyslel, že ja skončím na ulici, a teraz sa to stalo. Je to taký zvláštny pocit, že neviete, kam sa mate vydať, kam kráčať a čo teraz. V živote som si vravel, že ja nikdy nebudem musieť kradnúť, aby som prežil, a ono sa to stalo, ja som musel kradnúť, aby som prežil. Bolo léto a prvé noci strávené na ulici som zvládal niekedy nadrogovaný, číže som nespal, to ma držalo, inokedy som spal v blokoch v pivniciach, ale aj vonku, iba tam, kde nebol nikto. Mojou dennou stravou boli iba čisté rožky, v podstate si organizmus na tuto stravu aj zvykol, ale čo sa dialo s mojou hlavou? Prichádzal som o rozum. Ta droga, to prostredie, kde som, žíl, ta vyčerpanosť z každého dna ma oberaly o všetko. Bol som zo seba tak znechutený, že som sa nedokázal pozrieť nikomu do oči a niekedy som musel žobrať, pretože som nemal sily isť kradnúť. Keď som kradol, bola to hygiena, ktorú som predával okoloidúcim ľuďom, a ja som si za tie peniaze kúpil drogu. Umýval som sa v potokoch, a keď prišla zima, tak niekedy som sa zložil v snehu ako troska a zaspal som v jednej mikine, potrhaných botaskách a v jedných tenkých ponožkách. Niekto si pod peklom predstavy týždeň pracovať dvanástky alebo každé ráno skoro vstávať do práce, no moja predstava o pekle je život na ulici. Je to taký ťažký život, že bud prežijete, alebo zomriete. V momente keď som sa stal bezdomovcom, som prestal hrať automaty, nemal som nato peniaze. Čas ubiehal a bola tvrda zima. Niekedy som prenocoval v ubytovni, na ktorú som si zarobil, a niekedy u jedného človeka, ktorého som poznal, ale nebolo to vždy, väčšinou som bol na ulici. V deviatom mesiaci žitia na ulici som prestal brat drogy a dokázal som fungovať bez toho. Zažil som ťažké chvíle a uvedomoval som si nejaké fakty, ale čas sa vrátiť nedá. Jedno som si uvedomil, že moja rodina mi nikdy nechcela zle, ale ja som to tak nevnímal. Aj keď boli na mňa prísny, tak mi nechceli zle, a tak to je vo väčšine domácnosti.

Je to už rok, čo som na ulici, a keď som sa tak túlal a túlal po meste, išiel som okolo jednej budovy s názvom liečebňa pre drogovo závislých. Zazvonil som a informoval sa, povedal som sestričke, čo sa mi stalo z mojim životom, a sestrička po konzultácii mi oznámila, že o mesiac bude voľne miesto, tak som ten mesiac vydržal na ulici. Nebolo to ľahké, pretože tam, kde som chodil kradnúť jedlo, aby som prežil, boli vystavene moje fotografie, no podarilo sa mi nájsť nejaké malé obchodíky, kde keď som vkročil, tak som myslel, že utečiem, pretože som mal silne paranoje, že ma sledujú, niekedy som nedokázal ani vkročiť do obchodu. Ten mesiac bol strašné ťažký, ale prežil som.

Nástup na liečenie pre drogovo závislých ľudí - 2. október 2013

Prišiel ten deň, je 9 hodín ráno a ja zvoním na zvonček s obavami, že čo to je zač, aký sú tu ľudia a či naozaj ma zoberú. Prvý dojem bol, ako keby som vošiel do nemocnice, tak som si sadol a čakal som na zavolanie. Plno mladých aj starých ľudí. Hanbil som sa, že kde som to skončil, ale nejak to zvládnuť musím, však je to iba prvý deň, prvé minuty tohto dňa. Modlil som sa, aby ma prijali, aby sa nevyskytol nejaký problém s problémovým Jožom. Čakal som asi pol hodinu a zavolala ma sestrička, vypytovala sa na môj život a nato, prečo som tu. Na otázku, prečo som tu, som našiel len jednu odpoveď, ta bola, že už nechcem žiť ten život, ktorý žijem, chcem sa postaviť na nohy, chcem sa stať človekom. Tak po rozhovore ma prijala na liečbu a ukázala mi, kde je moja izba a ktorá je moja posteľ. Ach posteľ, žiaril som radosťou, už nebudem spať na studenej zemi. Je to zvláštne vážiť si takéto veci. Pomali som sa vybalil, však veľa som toho nemal, a hneď som sa išiel osprchovať v teplej vode. Je opäť leto, moja druhá etapa života. Cítil som sa oveľa lepšie, teplo, posteľ a strecha nad hlavou, no pre bezdomovca je to neopísateľný pocit. Veľmi dôležité boli v tom momente moje myšlienky - už nechcem byť na ulici, už nechcem žít takýto život, už nechcem kradnúť a skrývať sa. To mi dodávalo silu isť naplno v liečbe. Postupne som sa začal zoznamovať so spolubývajúcimi, ktorí boli so mnou na izbe. Boli sme tam piati, mladý aj starší ľudia, ale pripadali mi celkom v pohode. S jedným som sa začal lepšie zoznamovať, volá sa Erik a je tiež narkoman, a tak sme si rozprávali, čím sme v živote prešli, no tie príbehy boli podobné. Blíži sa dvanásta hodina a vraj čas na obed, ja celý bez seba, že budem jest teplý obed. Niekedy človek musí padnúť, aby si začal vážiť to, čo ma. Zisťujem, že tu majú aj posilňovňu, a v tom okamihu sa mi začali vynárať spomienky, ako som vyzeral, keď som cvičil, keď som sa dôkladne tomu venoval, no to mi pomohlo k tomu, aby som opäť začal. Niekto sa čudoval, že hneď v prvý deň som išiel cvičiť, ale oni mi nevideli do hlavy. Tento prvý deň prešiel rýchlo, stále večer som si mal písať denník, v ktorom som opisoval, čo som zažil a prežil počas dna, a na druhy deň ráno sa tento denník odovzdával terapeutke. Páčilo sa mi, že mi dávala spätné odpovede písomnou formou, to mi dodávalo silu a úsmev na tvári. Je večer, ja už ležím v posteli a ten pocit nespať na zemi je super. Vážim si to.

Na druhy deň ráno sme mali rannú skupinu, kde sme boli všetci. Novy pacienti sa predstavovali, a keď prišiel rad na mňa, tak to bolo niečo strašné, čo ja vlastne poviem pred toľkými ľuďmi. Priznám si svoje zlýhanie? Dokážem to? Postavil som sa a začal som rozprávať asi 10 minúť, na konci sa mi všetci predstavili a privítali ma, bolo to super. Každé ráno sa konala vizita, doktori a sestričky, ktorí boli v službe, chodili po izbách a pýtali sa, ako sa cítime. Niekedy som povedal, že som nevedel zaspať, asi to bol nezvyk spať na posteli. Väčšinou večer som sa nudil, nemal som čo robiť, tak som šiel za jednou sociálnou pracovníčkou, čí nemá pre mňa nejakú knihu na čítanie, a s radosťou mi dala jednu a povedala, že ma to bude baviť. Dievča, ktoré opisuje svoj narkomanský život, to ma silno zaujalo. Dni išli rýchlo a ja som sa po týždni dozvedel, že mam dlh v zdravotnej poisťovni a ta mi nepreplatí celu šiestitýždňovú liečbu, iba dva týždne. Ach, to je ale zlá správa, to je veľmi zlá správa, však ja chcem zo sebou niečo spraviť, ja už nechcem žít ten život, čo som žíl. Opäť som bol v tom, že skončím na ulici, však kde inde by som skončil. Ostanem na ulici a zomriem a tak to bude fajn, aspoň sa nebudem trápiť zo svojho zlého života, ktorý sa už nedá zmeniť. Ta sociálna pracovníčka sa dozvedela, že nemám kam isť, tak mi začala vravieť, kde sú v Košiciach nejaké zariadenia, charity pre bezdomovcoch. Zle mi z toho bolo, že by som mal opäť takto žít. V živote som prešiel všeličím, ale horšie ako ulica si predstaviť neviem, zomieral som fyzicky aj psychicky postupne a pomali, alebo skôr rýchlo? Vráťme sa späť do kancelárie sociálnej pracovníčky. Spýtala sa ma, čí by som chcel isť do Prešova do resocializačného strediska. Čo to je? "Jožko, tam ti bude dobre." Keď to povedala, tak som tomu veril, mal som úsmev na tvári. To, čo ma prekvapilo, bolo, že hneď volala vedúcemu tohto zariadenia a spýtala sa, čí ma voľne miesto a že ma tam posiela. Bol som zato vďačný, ale ja sa nemám ako tam dostať, no nepovedal som jej nič. Ako sa tam dostanem, ja tam chcem isť. To je moja posledná šanca. Je 17. október 2013, 9 hodín ráno a môj čas odisť. Fajčil som pri popolníku s jedným chalanom, s ktorým som si dobre rozumel, a povedal som mu, že čo je vo veci. Že chcem isť do Prešova, ale nemám začo. Z ničoho nič mi daroval nejaké drobné a neskôr začali za mnou chodiť ostatný ľudia a dávali mi peniaze. Z toho som bol úplné dojatý, priam šťastný a prekvapený. Každému patrilo veľké poďakovanie. Toto som ozaj nečakal, že existujú aj taký dobrí ľudia, ktorí pochopia človeka v ťažkej životnej situácii. Ešte som stretol tesne pred mojim odchodom moju terapeutku, s ktorou som sa rozlúčil, poďakoval som jej a darovala mi čokoládu, pekné od nej. Je 12 hodín a mně ide autobus, s ktorým sa dostanem na stanicu. Začalo sa diať vo mne niečo zvláštne. Potreboval som sa čo najrýchlejšie dostať do Prešova, ale potreboval som si dať aj drogu. Dostal som strašnú chuť, a to preto, že som mal nato peniaze. Jožo, neodbočuj, neopováž sa tie peniaze dať na drogy, nerob to, Jožo, choď tam, kam máš isť. Silno som sa musel prekonávať, ale teraz už konečne sedím v autobuse smerom do Prešova. Upokojil som sa, dokázal som to. Keď autobus vyštartoval, tak som bol taký šťastný, že končím s Košicami, už nikdy tu neprídem, tu dobre zážitky nemám. Tu kamarátov nemám a TU KONČÍM!

Príchod do resocializačného strediska - 17. október 2013

Ešte pred opustením liečby v Košiciach som sa spýtal Erika, ktorý pochádza z Prešova, že ako sa dostanem do tohto strediska. Vysvetlil mi, na ktorý autobus mam nastúpiť od stanice, kde vystúpiť a kam sa vydať, ale ja aj tak som sa pýtal ľudí v Prešove, že kde je ta ulica. Pomohli mi a dostal som sa ku budove resocializačného strediska. Vôbec som netušil, do čoho idem, vôbec som nevedel, čo sa tu robí a či mi to pomôže. Len som si pred vstupom povedal, že to dokážem, a tak som vstúpil dnu. Hm vyzerá to tu nie jak staro, nie jak nemoderne, sem tam som zazrel nejakých starších ľudí, ale však to je dobre, pretože zo staršími ľuďmi viem vychádzať celkom fajn. Čakám vo vestibule a prichádza ku mne jedna pani menšej postaví, pozdravím a vedie ma po starých schodoch do svojej kancelárie. Čo bolo prvé, dala mi fúkať, potom test na drogy, a keďže všetko bolo v poriadku, tak som šiel vypisovať papiere. Bol som tak trochu v napätí, keď sa ma vypytovala, že prečo som tu prišiel, ako to bolo s mojim drogováním, či mam nejaké dlhy a ako to je s mojou rodinou, no celkom dosť ťažké otázky pre moju bolestivú dušu. Informovala ma, čo sa tu nesmie, to bolo v pohode, bol som rad, že nemôžem chodiť vonku po dobu troch mesiacov, že nemôžem mat u seba peniaze, to bolo fajn, ale keďže som nemal 100 eur na služby, ktoré sa tu platia každý mesiac, bol som v krízovom režime. To znamená, že nesmiem piť kávu ani fajčiť cigarety. Odovzdal som krabičku cigariet a ostatne peniaze, okolo 20 eur. Odovzdal som aj môj rozbitý mobil, ktorý mi momentálne vôbec nechýba. Tak od tejto chvíle mi začína režimová liečba, ktorá trvá 15 mesiacov. Fuha, dlhá doba. Paní terapeutka mi ukázala, kde je moja izba a posteľ. Vyzerá to tu celkom fajn, už nie ako v nemocnici. Celkom útulne. V hlave mam taký bodrel, taký zmätok, že neviem čo skôr. Tak najprv sa idem vybaliť a uložiť si veci do skrine, potom si pôjdem dať sprchu v pekných kúpelnách. Ostal som prekvapený. Asi sa mi tu bude páčiť. Dostal som takú príručku napísanú na počítači a to bol domoví poriadok, dočítal som sa zaujímavé věci, podľa nich sa mam riadiť a to sa budem aj snažiť. Závislý človek ako ja sa potrebuje naučiť dennému režimu, zvyknúť si na ranné vstávanie, obnoviť si sebadisciplínu, mat všade poriadok a chodiť všade načas. Preto tu máme aj režim, podľa ktorého sa musíme riadiť, a ten, kto si naň nevie zvyknúť, tak dlho tu nevydrží.

Denný režim cez pracovný týždeň

06:00budíček
06:15 - 06:45rajóny
06:45 - 07:00raňajky
07:00 - 07:15 kontrola rajónov
07:15 - 07:30 ranná skupina
08:00 - 12:00 pracovná terapia
12:00 - 12:30 obed
12:30 - 15:00 pracovná terapia
15:00 - 18:00 osobné voľno
18:00 večera
18:45 večerná skupina
22:00 večierka

Zaujímavý režim, uvidíme, či ho zvládnem, no ja verím, že áno. Prešli asi dve hodiny po mojom príchode, vybalený, osprchovaný, idem na obhliadku, naraz vchádzam do jednej miestnosti a bola to taká menšia skromná posilňovňa. A opäť sa mi začali vynárať spomienky, ako som niekedy vyzeral, a tak som si povedal, že tu začnem tvrdo na sebe makať, tak som sa šiel prezliecť a išiel som hneď cvičiť. Ako cvičím, tak cítim, že moje telo je bez síl, proste som zničený zo svojho života za tie posledne dva roky. Nedokážem zdvihnúť ani smiešnu váhu a budem vlastne vedieť dvihnúť niekedy aj väčšiu? Tak dlho som necvičil, iba som sa tak ponaťahoval a prichádza čas na večernú skupinu, som v strese, pretože sa budem musieť predstavovať. Je nás okolo šestnásť klientov a sedíme v kruhu. Paní terapeutka pozdravila nás všetkých a ja som dostal slovo. Tak ja sa volám Jožo, mam 25 rokov, mojim problémom sú drogy a hracie automaty... tak som sa vyrozprával a povedal som im tie dôležité veci, aby mali nejaký obraz. Potom sa ma vypytovali na môj život a ja som im s kľudom odpovedal, následné sa mi začali predstavovať oni. Keď som počul, že jeden tu je 14 mesiacov, tak som bol milo prekvapený, ale veľmi som obdivoval ich správanie a vyjadrovanie sa, hlavne tých starších klientoch, možno sa tu niečo naučili. Ja mam veľký problém s vyjadrovaním sa a s komunikovaním, pokazilo sa to, odkedy som ostal na ulici, pretože tam som s nikým nerozprával, a tak sa môj mozog zanedbal. Uvidíme, čo zo mňa bude, keď tu ja vydržím 15 mesiacov. Budem musieť dať do toho všetko, čo bude v mojich silách, keď chcem byť človek. Nehovorím, že to bude ľahké, no mohlo by to stať zato. Dnes už iba pozriem po dlhej dobe niečo v TV a idem spať.

Tie dni strávené tu mi ubiehali veľmi rýchlo, prechádzali týždne, mesiace a mne napadla otázka, dokážem sa zmeniť za 15 mesiacov? Stihnem na sebe vykonať takú zmenu, akú chcem? Potrebujem sa naučiť premýšľať ako člověk, už nechcem robiť v živote také chyby, ako som robil. Potrebujem si dať do poriadku svoju hlavu, svoje myšlienky a prísť nato, prečo som v živote robil tie zle rozhodnutia. Mojou potrebou je aj dať sa fyzicky dokopy, chcem nabrať svaly ako kedysi. No nehovorím, že to bude ľahké, ale snažím sa veriť, že to bude stať zato. Ako dni ubiehali, prichádzali aj dobré, ale aj zlé dni, veľa nervozity, ktorú som v sebe dusil, ktorú som nevedel dať vonku, keby som dal vonku môj hnev, tak neviem, čo by sa stalo, mal som zo seba strach, tak som radšej svoj hnev si vybíjal do boxovacieho mechu, to mi pomáhalo.

Po mesiaci som sa rozhodol, že napíšem mame list. Musí byt úprimný a musí tam byť, prečo som tu a ako som sa sem dostal, ale ja tam napíšem aj odpoveď, prečo som robil všetko to zle. Moja rodina nevedela, že drogujem, a teraz je nato čas sa priznať. Keď som ho písal, bolo mi smutno, aj som si vyčítal minulosť a to ma bolelo dosť. List som dokázal napísať zhruba na dva strany a dal som ho precitať mojej terapeutke. Dokonca mi prišla aj spätná odpoveď, z čoho som bol nesmierne prekvapený, ale strach som mal z toho, čo v ňom bude napísané, moje očakávanie bolo, že ma mama odpise, že ma skritizuje, ale nebolo to tak, bol to záujem o vlastného syna.

Po dvoch mesiacoch pracujem v pneuservise, je to moja pracovná terapia. Bola zima, keď naraz sa otvorili dvere a v nich stala moja mama, sestra a sestrin priateľ. Nevedel som, čo mam povedať. Objali sme sa a šli sme do kancelárie k terapeutovi, kde sme sa rozprávali. Sestra sa rozplakala, viem presne, čo prežívala, no ja som chcel tiež, ale nešlo to. Mama mi priniesla nejaké věci, z čoho som bol happy. Bola to asi polhodina, čo sme boli spolu, a potom sme sa rozlúčili. Prežíval som aj radosť aj hnev na seba aj smútok. No jedno viem, že sa potrebujem zmieriť so svojou minulosťou, to tak nemôže isť ďalej, nemôžem si stále vyčítať, čo bolo. Na večernej skupine niekedy aj rozprávame, čo sme prežili za dnešný deň, ja som povedal tuto novinku a bolo to fakt super, že som sa mohol s niekým o to podeliť.

Jeden rok v resocializácii

Možno si myslite, že je to veľký skok, ale tak to je. Som stále tu a v niečom som sa zmenil, v niečom, po čom som túžil. Veľmi mi pomáhajú terapie s mojou terapeutkou, aj keď nie vždy to je tak, ako si predstavujem. Tou zmenou je vyrovnanie sa so svojou zlou minulosťou. A ako som to dokázal? No ja som o svojom živote hovoril viacerým ľuďom, hlavne cudzím, hovoril som to dookola a po ôsmich mesiacoch nastal ten zlom, kedy som si už nič nevyčítal. Stáva sa zo mňa člověk, áno, presne tak, cítim to v sebe aj na sebe. Stáva sa zo mňa zodpovedný človek, ktorý vie, čo v živote chce. Určíte poznáte ten pocit, keď sa vám darí, ale nie každý to pozná, a ja to teraz spoznávam. Onedlho to bude 15 mesiacov mojej resocializácie, čas na čítanie záverečnej reči. Je to v podstate zhrnutie mojej liečby, zhrnutie toho, čo som dokázal, ale to si prečitáte na zaver. Keďže v štvrtom štádiu je podmienka nájsť si pracú, tak ja som hľadal a hľadal… a našiel som. Vznikali nepríjemnosti pre moje dlžoby, objavovali sa exekútori, siahali mi na plat a to bola pre mňa veľká záťaž. Myslel som si, že to nezvládnem, že ma proste ti exekútori pošlú späť do života, ktorý som žíl. Nemyslel som si, že ma také niečo čaká. Pôžičky mi bolo ľahké nabrať, ale následky som nevedel, aké budú, a neprajem to nikomu, ale pochopil som prečo ľudia zomierajú kôli dlhom. Mne sa podarilo povybavovat splátkové kalendáre, dobre bolo, že pochopili moju situáciu. Teraz je to už fajn, nie je to ľahké, ale je to fajn, lepšie sa mi dýcha. To, čo som niekedy považoval za nemožné, sa stalo možným a ako sa hovorí, všetko zlé je na niečo dobré.

Volám sa Jožo, mam 27 rokov a som chalan, ktorý sa z úplného dna dokázal dostať a začal sa tešiť z nového života.

Moja liečba trvala 28 mesiacov a to som mal čo robiť zo sebou, aby som sa postavil na vlastné nohy a dal si dokopy život. Teraz mám 28 rokov, 3,5 roka som čistý a cestu vo fitness som si obľubil ako nikdy predtím. Stala sa mojou novou, ale zdravou závislosťou. :-) Už počas liečby som prešiel z malej posilky do fitness centra a ako som cvičil, tak som prichádzal na myšlienky, že to chcem niekam dotiahnuť, však som mlady chalan a vedel som, že nato mám. Pred dvoma mesiacmi som si zabezpečil osobného trenera, ktoremu som povedal, že sa chcem dostat na buduci rok 2018 v apríli na moju prvú súťaž v kategorii physique. Trenér mi nastavil dietu a tréningový plán na mieru. Takže davam do toho všetko, čo je v mojich silach, a nikdy sa nevzdávam.


Máte i Vy svůj příběh? Umíte jej poutavě napsat a chcete se o něj podělit s ostatními čtenáři? Povzbudit je v jejich snažení a boji s nadváhou či nárůstem svalové hmoty, vylíčit překonání Vašich rekordních zvednutých vah, nebo jste vyhráli nad svými zdravotními problémy? Pošlete nám jej! Více informací naleznete zde.



Líbil se Vám článek?
Sdílejte ho na Facebook. Děkujeme.

Související články:

Diskuse k článku:
Reklama:
Uživatelské jméno:
Heslo:
Text:
...
Upozornit na novou odpověď e-mailem.
Před napsáním příspěvku nepřehlédněte pravidla diskusí. Děkujeme za jejich dodržování.

10.06.15:43jožko111 - Kľudne si ma pridajte na fb JožkuCvičiteľKomjati a sledujt..
10.06.15:15jožko111 - Ak by ste potrebovali niečo vedieť kľudne sa ma pýtajte to..
10.06.12:52Reset - tak tomuhle rikam pribeh.. to je odhodlani..+1
Zobrazit všechny příspěvky







Jméno: pamatovat
Heslo:
NOVÉ PŘÍSPĚVKY ČTENÁŘŮmagazínIFBB Diamond Cup Skopje 2019: komplet...
amoresPE (14:15) • Ten Stanimir Etov vypada velmi dobree. Krizo by mal spozorniet. 🙂
magazínMichael Toscano ladí formu na profi d...
moab (08:38) • Nešlo by zobrazování fotek v galerii vrátit do původní verze? Ta byla sice hrozná (okno...
magazínFit Parade Pro Grand Prix 2019: výsle...
ja.va (00:41) • Přiznám se bez mučení, že diskuze pod články na ronnie.cz navštěvuji jen kvůli radám mí...
magazínFit Parade Pro Grand Prix 2019: výsle...
Jay32 (22:39) • já to vidím možná trochu jinak. Za prvé nechápu, proč jsou záběry na fotkách a videí po...
magazínFit Parade Pro Grand Prix 2019: výsle...
eraZ (20:40) • Už pri prvotnom pohľade na fotky som mal ten pocit, že Lukáš mal najlepšiu formu. Teraz...



Erasport, s. r. o. • Svahová 1537/2, 101 00 Praha 10 - Vršovice • IČ: 29052131, DIČ: CZ29052131 • Kontaktní údajeZásady ochrany osobních údajů
Copyright © 2010-2019 Erasport, s. r. o. • Copyright © 2001-2019 Ronnie.cz • Ronnie.cz je registrovaná ochranná známka. • Historie změn
Publikování nebo další šíření obsahu serveru Ronnie.cz je bez písemného souhlasu společnosti Erasport, s. r. o. zakázáno.
Vyhledávání:
RSS     Internetový magazín  ::   Sportovní obchod  ::   Fitness TV  ::   Lidé  ::   Diskusní fórum  ::   Fitness akademie  ::   Fitness centra