ME v Budapešti mojimi očami (II.)

Prvý diel nájdete tu.

75-ka bola pre nás oveľa zaujímavejšia. Andy Mozoláni po dvoch štartoch na MS (myslím, že vždy skončil na 6. mieste) sa konečne pripravil aj na ME a bolo jasné, že teraz z toho bude medaila. "Andy, prepínaj nohy a drž svoj postoj!", zakričal Milan Čížek hneď, ako ho v prvej porovnávačke vytiahli spolu s Vorobjevom a Kokoškom. Vedel, čo robí! Vorobjev bol o niečo tvrdší, ale menší Mozoláni pôsobil trošku mohutnejším dojmom (najmä v "jeho" postoji – stačilo ak stlačil dlane pred telom, dobre prepol nohy, na ktorých sa okamžite objavili hlboké ryhy a hneď vyzeral lepšie ako súperi). Maďarský fotograf, ktorého som spoznal na Grand Prix Hungaria pred rokom, sa ku mne otočil a anglicky sa ma opýtal: "Ako sa povie po slovensky - usmej sa?" Stačilo mu to povedať a on o dušu po celý čas, keď fotil Andyho, lámanou slovenčinou vykrikoval – "Usmej sa, usmej sa!" Bolo to jasné – bude ďalšia medaila (možno zlatá, možno strieborná) a to bol ešte v hre aj Peťo Kokoška (ten už raz získal bronz na ME v Petrohrade), ktorý Mozolánimu aj Vorobievovi nenápadne šliapal na päty. Češi Kubík a Zatloukal na tom boli o niečo horšie, no napriek tomu som ich pár krát cvakol (veď čo keď bude záujem o ich fotky?)

[urlG]886_1[/urlG]886_1[//urlG] [urlG]886_2[/urlG]886_2[//urlG] [urlG]886_4[/urlG]886_4[//urlG] [urlG]886_5[/urlG]886_5[//urlG] [urlG]886_6[/urlG]886_6[//urlG]
[urlG]886_7[/urlG]886_7[//urlG] [urlG]886_8[/urlG]886_8[//urlG] [urlG]886_9[/urlG]886_9[//urlG] [urlG]886_10[/urlG]886_10[//urlG] [urlG]886_11[/urlG]886_11[//urlG]

Pred 80-kou si ku mne kľakla pekná čiernovláska s maličkým fotoaparátom (statív som si posunul trochu bokom, aby mi doňho nekopla) a s napätím čakala, kedy súťažiaci vyjdú na pódium. Keď sa tak stalo, vzrušene vyskočila (samozrejme, že mi do statívu kopla) a začala kričať: "Viktor, Viktor super, Viktor..." a keď pridala "seretlééék" všetci sme očami hľadali toho Viktora. "No, zlatá moja," vyhŕklo zo mňa, "tvoj Viktor nie je zlý, ale bude to mať ťažké". Mne sa viac páčil Kuptsik, zaujímavý bol aj Sanchez (ten okrem žiletkovej formy dokázal aj vlniť bruchom ako jogín) i holohlavý Dittli, ktorému nebolo čo vyčítať (snáď keby bol o niečo príjemnejší v tvári...).

V prestávke pred nástupom kategórie do 87,5 kg na mňa maďarský fotograf zakričal: "Teraz sa dívaj, príde superstar!" a prstom ukázal na veľké plagáty na pódiu, z ktorých na nás hľadeli kulturisti v službách Scitec Nutrition. Tváre mi nič nehovorili a ani na plagátoch nevyzerali nejako super, ale po ich príchode na javisko bolo jasné, že o zlato sa pobijú tmavo natretí Lantoš a Vékony. A kto bude tretí? Možno Flimel s excelentnými pažami (prial som mu pri prvom štarte na ME nejakú medailu aj napriek tomu, že by to pokazilo moje typovanie). Maďari v hľadisku viac fandili Vékonymu, ale s Havlíkom a Čížekom sme sa zhodli – mal by vyhrať Lantoš. Boris, redaktor z Muscle Fitness, s nami súhlasil, ale upozornil ma na nenápadného Davida Kolmana. Naozaj, nevyzeral zle a po pár záberoch som pochopil – to je najvážnejší súper nášho Flimela (moje tušenie sa potvrdilo večer, keď som prezeral fotky na PC a až som žasol, ako dobre na nich Kolman vyzeral).

[urlG]886_12[/urlG]886_12[//urlG] [urlG]886_13[/urlG]886_13[//urlG] [urlG]886_14[/urlG]886_14[//urlG] [urlG]886_15[/urlG]886_15[//urlG] [urlG]886_16[/urlG]886_16[//urlG]

95-ka je ako šitá pre kulturistov, ktorých hmotnosť v objemovke sa pohybuje niekde okolo 105-110 kg. Väčšinou sú to elegantní borci, ktorí v minulosti zhadzovali do 90-ky a tak pôsobili na pódiu trošku subtílne, alebo ostali v kategórii nad 90 kg a len ťažko konkurovali ťažkotonážnikom. Ale 95-ka, to je tá pravá kategória, kde môžu ukázať všetko – dostatočne veľké a plné svaly, požadovanú tvrdosť aj eleganciu. Stačí, ak sa pred vážením rozumne odvodnia, vyprázdnia svoje črevá a ak to "vedia" môžu mať o deň neskôr na pódiu aj o 3-5 kg viac. Je to kategória ako ušitá na Poliakov Brzosku (111) a Szczotku (ten teraz nesúťažil a Štefan Havlík mi tvrdil, že na ME bol reprezentačným trénerom), ale úspešne ho zastúpil ďalší Poliak – Maszewski. Boli tu dobrí Rusi, Kirilenko a maskot Maxim Jermakov, ktorý mi po semifinále tvrdil, že ľavú ruku má preto opuchnutú, že ho na letisku v Moskve niečo poštípalo a ruka sa mu zapálila a opuchla – skôr by som veril tomu, že si do nej niečo zle pichol - no napriek tomu som mu fandil. Keď sa usmial, človek mal dojem, že sa mu otvorila hlava od ucha k uchu. Maďari a aj Jakub Rumler mohli pomýšľať na postup do finále. Každému som venoval pár záberov a keď som už končil, všetkých prítomných zaskočil mladík s ruskou vlajkou v rukách, ktorý prebehol uličkou pred rozhodcami a zakričal: "Ruskí chlapci sú najlepší!" No uvidíme zajtra po finále, molodec...

[urlG]886_17[/urlG]886_17[//urlG] [urlG]886_18[/urlG]886_18[//urlG] [urlG]886_19[/urlG]886_19[//urlG] [urlG]886_20[/urlG]886_20[//urlG] [urlG]886_21[/urlG]886_21[//urlG]

To, čo dokázal Cibuľa v 65-ke a Christov v 70-ke (už v semifinále im mohli na krk zavesiť zlaté medaily), dokázal Slodkiewic (122) v kategórii najťažšej. Ale ani jeho súperi neboli najhorší a určite by spôsobili rozruch na každej súťaži – Egypťan v nemeckých službách Elsetouhi (123) svojim brušným svalstvom (kedy ste naposledy videli štvorradové brucho, na ktorom by ste mohli pokojne vyprať rifle?), Karpinski (130) prekvapujúcou eleganciou, Emelianov (129) masívnosťou (pomer medzi šírkou pliec a pásom mal úžasný!). Každý z nich bol vynikajúci, každý z nich mohol skončiť hneď za Slodkiewicom, ktorý ich prevyšoval o triedu.

[urlG]886_22[/urlG]886_22[//urlG] [urlG]886_23[/urlG]886_23[//urlG] [urlG]886_24[/urlG]886_24[//urlG] [urlG]886_25[/urlG]886_25[//urlG] [urlG]886_26[/urlG]886_26[//urlG]

Viete, ako sa hodnotia páry? Podľa svalov muža? Podľa krásy ženy? Alebo podľa čoho vlastne! Ja to neviem posúdiť, neviem povedať, ktorý pár je lepší a ktorý horší, viem ale povedať, kto sa mi páčil najviac. Určite Slováci a Češi. Na tých som už v semifinále kričal: "Češi, pozrite na mňa, aby ste mali pekné fotky!" A snáď sa im budú páčiť...

[urlG]886_27[/urlG]886_27[//urlG] [urlG]886_28[/urlG]886_28[//urlG] [urlG]886_29[/urlG]886_29[//urlG]

Finále

Ráno začalo zle – zaspali sme. Bleskovo sme sa vychystali, cestou vyzdvihli Borisa, Bašu Bunčákovú (to je tá juniorská fitness majsterka Európy a strieborná z juniorských majstrovstiev sveta), ktorá nahradila Marcela a hnali sa späť do Budapešti. Aj tak sme prišli neskoro! Mal som nafotiť Miša Hlinku na nejakú reklamu, ale okrem toho, že sme meškali, navyše aj počasie sa zbláznilo (raz pršalo, o chvíľu svietilo slnko a tak dokola každých 30 minút). Tak z fotenia nič nebolo. A zabudli sme si zobrať niečo jesť (Števo Havlík to vyriešil po svojom - nakúpil si hamburgery od McDonalda a v kongresovom hale sa len smial, keď všetci okolo nás s prekvapením pozerali, čo ten majster sveta vyťahuje z tašky). V hoteli už ostal len málokto, ale pri recepcii sme stretli Evu Sukupovú (Zdá sa mi to, alebo čím je staršia, tým lepšie vyzerá?), Boris s ňou urobil krátky rozhovor pre Muscle, ja som spravil pár záberov z členov českej výpravy a odišiel som pohľadať Cibuľu a spol. Našiel som ich pred hotelovou reštauráciou, kde nadávali, že majú málo ryže, že by bodlo nejaké ovocie, alebo aj sladkosti atď. Neprekvapilo ma to, kulturisti po diéte zhltnú takmer všetko, ale hlavne nech je toho veľa, veľa, veľmi veľa... Posledná kontrola na izbe (či sa náhodou naši chlapci od semifinále nezhoršili), pár slov s reprezentačnými trénermi (Milanom Čížekom a Ľubom Hečkom) a utekali sme do kongresovej haly obsadiť si najvýhodnejšie miesta. Vstup do haly bol opäť bezproblémový, cestou sme stihli vypiť asi liter proteínových nápojov, ktoré tam zdarma ponúkali predajcovia výživy pre kulturistov (všetko sme to spláchli ďalším litrom ionťáku), sadli si na svoje miesta a finále mohlo začať.

Maďarskí usporiadatelia pravdepodobne vedeli, že neznášam slávnostné otvorenia a dlhé prejavy, pretože hovorili krátko (a možno aj múdro, ale po maďarsky neviem). Santocha niečo mlel o jednej kulturistickej rodine a ospravedlňoval Ben Weidera, že nemohol prísť (ale tvrdil nám, že srdcom je s nami). Neviem prečo, ale zrazu som si spomenul na ME z roku 1986 vo Varšave, kde prvýkrát štartoval Ján Kus a keď ho vyhlásili na štvrtom mieste, Poliaci v hale začali robiť väčší cirkus ako Solidarita v Gdaňsku. Pískali, revali, protestovali a stíchli až vtedy, keď sa Ben vytrepal na pódium a vysoko zdvihol Janovi ruku nad hlavu, akoby chcel povedať – tak to teda nie, on mal mať medailu. Mal, ale rozhodcovia to niekedy dokonale "poserú" a aj preto v kulturistike nie je nič vopred isté. (A to nehovorím o tom, že kulturistika je asi jediným športom, kde sa "súťaží" aj mesiac po súťaži. Veď výsledky z dopingových kontrol dokážu v posledných rokoch pravidelne preorať konečné výsledky a tak to, kto má medailu, je jasné až dlho, dlho po finále.) Neurobia rozhodcovia nejaký prešľap aj teraz?

Myslím, že neurobili a všetko dopadlo tak ako malo. Snáď len titul absolútneho majstra mal patriť Slodkiewicovi. Rozhodcovia ho možno zo slušnosti pridelili domácemu Lantošovi, ale aj tomu bolo ťažko niečo vyčítať. Ozaj, pozrite si výsledkovú listinu – prekvapujúco veľa Maďarov skončilo na 4. mieste, takže rozhodcom teraz nikto nemôže vyčítať neobjektívnosť.

A aj keď som držal Flimelovi prsty, na medailu si nesiahol. Víťazom v súťaži národov sa stalo Slovensko (celú cestu domov sme sa hádali, či to nemali byť skôr Poliaci) a tak sa slovenská hymna ozývala v Budapešti prekvapujúco často. Gratulácie sa Slovákom hrnuli z každej strany, ale hlavný strojca úspechov - Milan Čížek (a pridal sa k nemu aj druhý tréner Ľubo Hečko) sa v závere kdesi vytratil (tak ako je jeho zvykom).

Jedno je isté – v zálohe nám ostali ešte medzinárodne ostrieľaní Kočiš, Havlík, Vrábel a tak Slovensko (na rozdiel od krajín, ktorým dopingové prešľapy športovo zlikvidovali najlepších kulturistov a tým aj prakticky celé reprezentácie) môže pomýšľať aj v budúcnosti na medaily z vrcholných kulturistických podujatí.

Po súťaži sme ešte skontrolovali moje typovanie (ako som vravel, niekedy stačí vidieť a trafíte do čierneho) a ja som len ľutoval, že sa so mnou nikto nestavil (mohol som si prilepšiť). Mimochodom, myslím, že Slodkiewič vyhraje majstrovstvá sveta. Kto sa so mnou staví?

V případě, že máte zájem o fotografie v plné kvalitě, kontaktujte přímo Igora Kopčeka a to nejlépe e-mailem kopcek@ke.telecom.sk.