Moja cesta k titulu Majstra sveta

Samotným MS vždy predchádzajú nominačné a pohárové súťaže. Je to dobré, lebo si pretekári môžu porovnať formu a doladiť nedostatky. Prvou z nich bolo GP PEPA v Opave dva týždne pred MS. Dva dni pred tým som mal váhu 92 kg a tak som nevedel či sa vojdem do 90-tky, ale po odvodnení to bolo presne 90kg. Vzhľadom k mojmu rýchlemu metabolizmu mám vždy problémy s nacukrovaním a tak tomu bolo aj teraz. Už pri rozcvičovaní som vedel, že to nie je úplne ono, aj keď samotná forma nebola zlá. Mal som problémy s napumpovaním svalov. Na pretekoch som skončil na 3 mieste, keď som prehral v boji o 2. miesto o jediného rozhodcu s Petrom Vanišom, ktorý bol tvrdý ako skala. Vyhral fantastický poliak Bogdan Szczotka.

O týždeň sme mali v Trnave a v Poprade nomináciu na samotné MS. Snažil som sa napraviť chyby v ladení formy a celkom sa mi to podarilo. V Trnave som sa cítil skvele. Vrátil som prehru Petrovi Vanišovi, ale na prvé miesto to nestačilo. V rozhodcovskom týme 7 rozhodcov boli 4 zahraničný a tí sa zrejme dohodli a urobili si to podľa svojho. Vyhral kanaďan. A dokonca aj absolutku, kde porazil Kočiša aj Weinlicha. To už bola silná káva. Ale nevadí.

Na druhý deň bol Tatranský pohár v Poprade. Na moju smolu si to prišiel znova vyhrať Bogdan Szczotka a mne ostalo 2. miesto. Bogdan naozaj nemal chybu a vedel som, že to bude silný súper pre všetkých aj na MS. Zadosťučinením bolo pre mňa 3 miesto absolútneho víťaza z predcházajúceho dňa. Forma sa mi ešte trochu vylepšila a aj tréner Čížek ma trochu pochválil. To bola najväčšia odmena. On to totiž nikdy nerobí.

Na MS sa nominovali títo pretekári: do 65kg Hlinka, do 70kg Kočiš, do 75kg Mozoláni, do 80kg Vrábel a do 90kg Havlík.

Moja váha bola v Poprade 89 kg a ja som sa rozhodoval, či to ešte nestiahnem a neskúsim šťastie v 85-ke. Bol to nápad Jura Vrábela a ja som mu za to nesmierne vďačný. Vedel som asi o 4 pretekároch, ktorý sa chystali do 90-tky a boli by zrejme aj nad moje sili. A ja som sa už konečne chcel dostať do finále. Bolo rozhodnuté! Bude to 85kg! Nasledujúci týžden sa mal teda uberať smerom sťahovania váhy. V stredu sme už cestovali, takže na trénovanie veľa času neostávalo. Sacharidy som stiahol na nulu a trénoval som ako blázon. K tomu sa pridala hnačka, ktorá bola dôvodom niektorého jedla z banketu v Poprade. Cítil som sa ako zbitý pes.

Streda - začiatok cesty do miesta súťaže. Leteli sme z Viedne cez Paríž priamo do Bombai. Lietadlo vo Viedni meškalo a my sme začali mať pochybnosti, či stihneme prípoj v Paríži. Naše podozrenie sa potvrdilo, keď asi po 2km behu cez celé letisko v Paríži sme to naozaj zmeškali. Lietadlo ešte bolo na letisku, ale dnu už nepúšťali. Takže sme dostali na letisku hotel a čakali sme na nasledujúci let. Ten bol až o 24 hodín. Večer sme sadli na metro a išli si pozrieť Eifelovku. Aspoň takto sme si skrátili čas.

Čo sa týka sacharidov, stále som bol na nule a keďže digitálna váha, ktorú som zobral so sebou ostala v batožine v lietadle, nemal som ani šajnu koľko vážim. Nasadil som tabletky na preháňanie a čakal. Vzhľadom k hnačke, ktorú som mal od pondelka, to začalo dosť skoro a ja som si celú noc pretrpel svoje. Prestal som tiež príjímať tekutiny. Keďže hotel bol priamo na letisku, cesta do lietadla prebehla na druhý deň bez problémov. Nasledoval asi 10 hodinový let. Počas neho som asi polovicu času presedel na toalete. Pás sa mi postupne neuveritelne stiahol a ja som len čakal na prvú príležitosť skontrolovať moju hmotnosť. Tekutiny boli obmedzené na zapíjanie draslíkových tabletiek.

Prileteli sme do Bombai. Bol piatok skoro ráno a do váženia ostávalo asi 15 hod. Asi po 20 min cesty mikrobusom sme dorazili do hotela. Konečne sme si mohli skontrolovať všetci hmotnosť. Okrem Mozolániho a Hlinku sme mali ostatní nad. Igor 2,5kg, Juro 2kg a ja neuveritelných 3,2kg. Nechápal som prečo? Po tom všetkom, čo som pretrpel, som si to nevedel vysvetliť. Začal sa boj. Klasický teplý kúpeľ. Po 15 minútach v horúcej vode som mal toho dosť. Musel som sa ísť prejsť. Bolo to prvý krát, čo som takto dával dole váhu. Na 8 poschodí hotela bol na streche bazén a tam som objavil úžasnú vec. Saunu. Spolu s Jurom sme sa tam pekne nasťahovali a s niektorími dalšími pretekármi sme sa potili a potili. Sedel tam s nami Malajec a ja sa ho pýtam koľko zhadzuje. Odpovel, že pol kila. Ja na to: NO PROBLEM! A on: PROBLEM! A naozaj. My s Jurom sme po druhej 15 minútovke naozaj mali toho plné zuby a tieklo z nás neuveritelne a ten chudák tam sedel a nič. Bol úplne suchý.

Bolo asi 4 hodiny pred vážením a konečne nám dali k dispozícii aj oficiálne váhy a my sme si mohli overiť ako sme na tom. Igorovi chýbalo asi 700g, Jurovi 200g a mne 1,2 kg. Igor s Jurom to dorazili vo vani a ja som ešte išiel do sauny. Postupne sa to tam plnilo pretekármi, ktorí mali podobný problém ako ja. Malajec tam stále sedel a trpel. Po nejakej chvíli mojej dalšej 15 minútovky vošiel do sauny egypťan Mabrouk, toho času 6-násobný majster sveta. Musel som trochu povyzvedať, v ktorej bude pretekať kategórii a keď mi povedal, že sťahuje pol kila do 80-tky spadol mi kameň zo srdca. Po nejakej chvíli sa dal do reči s Malajcom a nejak ho vyprovokoval a ten začal v tej saune, kde sa teplota blížila 100°C pózovať. Hocikto iný z nás by určite odpadol. Možno mu to nakoniec pomohlo, aby to pol kila dal dole.

Po ďalšej saunovej kúre som sa silou vôle doslova doplazil do miestnosti s oficiálnymi váhami. Váha ukázala 85,010 kg. A boli 2 hodiny do váženia. Prvú časť som mal vyhratú!

Ani neviem, ako som prežil ďalšie 2 hodiny. Na vážení som sa postavil hneď na začiatok radu mojej kategórie, aby som to mal hneď za sebou a mohol si obzrieť súperov. Na moje prekvapenie tam bolo dosť veľa slabích pretekárov, ale 2-3 boli celkom dobrí. Najmä jeden Talian. Mal takú kvalitu, že sme len pozerali. Nad hlavou mu ale visel velký otáznik. Pri losovaní som si vytiahol číslo 1. Nie som poverčivý, ale veľmi ma to potešilo a keď som to povedal trenérovi Čížekovi, tak sa len pousmial.

Nasledujúcí večer a noc boli zamerané na maximálne nacukrovanie. Snažil som sa jesť v kuse a veľa. Najmä jednoduché cukry. Na večeru doniesli zmrzlinu a aj napriek tomu, že sme si ešte doma povedali, že nebudeme v Indii nič podozrivé jesť, aby sme nemali žalúdočné problémy, sme sa do nej aj spolu s trenérmi pustili. Bola super! Pri pohľade do zrkadla som videl, že to bude životná forma. Svaly neboli až tak veľké, veď som za posledný týždeň odpálil 4 kg čistého svalu, ale hĺbka a ostrosť boli super!

Sobota - semifinále

Pri rozcvičovaní som sa cítil dobre a bol som len zvedavý, čo na to povedia rozhodcovia. Bol som vyvolaný hneď v prvej porovnávačke a potom ešte asi 4 krát a stále s najlepšími. Vedel som, že mi konečne finále neujde. Boj o medajle sa zúžil madzi mňa, dvoch Talianov a pretekára z Kataru. Ostatní výkonnosťou zaostávali. Taliani ale kričali svojou vaskularitou a vyrysovaním a to neostalo bez odozvy. Po semifinále si exekutíva IFBB zavolala na pohovor šéfa talianskej výpravy. Bol upozornený, aby si jeho chlapci davali pozor na dopingovej kontrole na druhý deň a nerobili blbosti. Ako to nakoniec bolo, poviem o chvílu.

Po semifinále sme si pekne oddýchli pri hotelovom bazéne a čakali sme na ďalší deň. Prvý krát v histórii MS boli výsledky zo semifinále zverejnené už v sobotu večer. Čo som si myslel, sa aj potvrdilo - bol som tam! Z našich chalanov sa do finále nedostal len Mozoláni, ktorý mal oproti minulým rokom trochu slabšiu formu a to sa mu vypomstilo.

Nedeľa - Finále

Finále sa konalo na kriketovom štadióne pod otvoreným nebom. Bolo to druhý krát v histórii MS. A naozaj to bol pri počte niekoľko tisíc divákov obrovský zážitok. Indická televízia preteky dávala v priamom prenose a vzhľadom k tomu sa tam nič zbytočne nenaťahovalo. Postupne končili kategórie a naši chlapci si viedli viac ako dobre. Mišo Hlinka pri svojom prvom štarte obsadil krásné 4 miesto. Porazil aj majstra sveta z Vietnamu a z európanov skončil najlepšie. Igor Kočiš to nemal v 70-tke vôbec ľahké, ale podaril sa mu neuveritelný kúsok. Dokázal zvíťaziť tretí krát po sebe. Mal super formu a zaslúžil si to. Juro Vrábel so svojou životnou formou právom myslel na medajlu. Pri vyhlásení výsledkov mu vyhŕkli slzy do očí. Obsadil na MS fantastické 3 miesto. To som už bol rozcvičený a netrpezlivo som čakal na svoju kategóriu. Bol som trochu nervózny. Keďže som mal štartové číslo 1, nastupoval som na zostavu prvý. Dal som do toho všetko a chvíľu naozaj trvalo, kým som sa vydýchal. Po skončení všetkých voľných zostáv sme ešte absolvovali povinné porovnanie a free posing.

Nasledovalo vyhlásenie výsledkov. Všetko išlo tak rýchlo, že som si ani neuvedomil a držal som v ruke cenu za 4. miesto. Dúfal som, že to bude o jedno miesto vyššie ale nebolo. Talian ktorý skončil na 3. mieste bol podľa mňa dosť nesymetrický, ale nechýbala mu spomínaná kvalita a to zrejme rozhodlo. Na druhom mieste skončil pretekár z Kataru a víťazstvo si odnášal Talian s kučeravými svalmi. S pódia som odchádzal s myšlienkou na to, že to ešte určite nie je koniec. Súťaž predsa končí až po výsledkoch dopingových testov a tí dvaja taliani boli podozriví až až. Tak som sa len v duchu usmieval popod fúzy.

Po záverečnom pózovaní nás eskorta odviedla do miestnosti dopingovej kontroly. Keďže som pred samotnými pretekmi nešiel na záchod aj napriek tomu, že mi bolo treba, nemal som s odovzdaním vzozky moču žiadne problémi a asi za 5 min som už vypisoval protokol o dopingovej kontrole. Počas toho som ale kútikom oka pozoroval dopingového komisára, ktorému sa nepozdával taliansky pretekár, ktorý skončil predomnou na 3. mieste. A stalo sa! Komisár mu vyberá z plaviek prezervatív s náhradným močom a ja podpisujem protokol s vedomím, že mám medajlu! Neviete si predstaviť tú radosť. Keď toto videl druhý talian, vytiahol čosi z plaviek a zahodil to! Rýchlo som sa ponáhlal k našej výprave, aby som sa s nimi podelil o túto skutočnosť. Všetci mali z toho neuveritelnú radosť a mne pomaly naozaj dochádzalo, že mám medajlu z MS. Náš let domov bol stanovený na jednu hodinu po pol noci a my sme mali čo robiť, aby sme sa stihli umyť a niečo zjesť. Presunuli sme sa do hotela a keďže naše izby už boli odovzdané, vybrali sme si veci na prezlečenie z batožiny, ktorá nás čakala na recepcii a išli sme sa osprchovať do sauny, kde boli dve sprchy. Potom sme sa už rýchlo ponáhľali na banket, aby sme oslávili naše úspechy. Hlavný sponzor šampionátu bol nejaký pivovar, takže pivo bolo zadarmo a my sme začali dopĺňať tekutiny ním. Asi po pol hodine som bol hotový! V neuveritelne dobrej nálade sme čakali už len na Igora, ktorý ešte musel absolvovať súťaž o absolútneho víťaza. Keď dorazil, mal asi 10 min na to, aby niečo zjedol, lebo sme naozaj nemali čas. Čo sa dialo potom si veľmi nepamätám, ale mám to aspoň natočené na kamere a vždy, keď si to teraz pozerám, tak sa na tom zabávam.

Po príchode na Slovensko sme absolvovali tlačovku a rozpŕchli sme sa domov. Pre mňa to ešte stále však nebol koniec a asi 3 týždne po MS som bol 2 až 3 krát denne na internete a pozeral na výsledky. A tie nechodili a nechodili. Vedel som však, že raz prídu. Ale stalo sa to ináč, ako som čakal. Na Kanárskych ostrovoch sa konali MS Juniorov v kulturistike a fitnes. Čo som nevedel, na týchto pretekoch exekutíva IFBB riešila presne to, na čo som čakal. V našej výprave bola aj moja priateľka, ktorá na koniec v kategórii fitnes skončila na krásnom 2 mieste. Keď som sa ten víkend ráno zobudil a zapol telefón, prišla mi od nej SMS: SI MAJSTER SVETA! V tej chvíli som rozmýšlal nad tým či som sa už zobudil alebo nie. Bolo 6.12. - MIKULÁŠ. A pre mňa to bol najkrajší darček, aký som mohol dostať.

Štefan Havlík