Váš příběh:
Prežil som... aj vďaka cvičeniu

Zdravím všetkých priaznivcov Ronnie.cz, volám sa Martin, pracujem v špeciálnej pedagogicko-psychologickej poradni, mám 26 rokov, 175 cm a aktuálne vážim 86 kg, čo je asi o 9 kg menej ako pred desiatimi mesiacmi. Príčinou môjho váhového úbytku však nebola žiadna diéta ani iná snaha schudnúť - v mojom príbehu sa dozviete, čo sa stalo...

Chcete-li i Vy sdělit čtenářům nějaký zážitek, veškeré informace, jak se zúčastnit a získat za svůj text lákavou odměnu, načerpáte v počátečním článku cyklu s názvem Máte i Vy svůj příběh?

Na některé z dalších, již zveřejněných příběhů se můžete podívat po kliknutí na náhledy v souvisejících článcích pod příspěvkem či zadáním slov „váš příběh" do našeho vyhledávače.

Dvíhanie činiek je mojím koníčkom už od stredoškolských čias. Paradoxne to však nezačalo dvíhaním závaží, ale vlastného tela, konkrétne zhybmi. Zistil som, že som na telesnú drevo. Teda veľmi som to zisťovať nemusel, jednoducho som to o sebe odmalička vedel a nezistil som to prvý krát, keď mi musela učiteľka asi v treťom ročníku na základke podopierať zadok, lebo keď už som sa na tú tyč nevyšplhal, tak aby som sa na nej aspoň udržal. Do lopty som trafil tiež viac-menej náhodne a pri kotrmelcoch som sa rozplakal. Bol som preto veľmi prekvapený, keď pri testoch v počte zhybov na hrazde som urobil celkom solidny výsledok. To ma namotivovalo, aby som zhyby cvičil doma - na dvore sme mali ideálnu železnú konštrukciu na zhybovanie. Čoskoro som v tom bol najlepší v triede - okrem fyzických výkonov mi stúplo i sebavedomie...

Ako som spomínal, začínal som v puberte cvičiť zhyby. Postupne som chcel dosiahnuť niečo viac, a keďže otec niekedy cvičieval tiež, tak som mal doma nejaké kotúče, osky, lavičku a kladku. Napriek tomu, že som mal vybavenie, môj tréning s činkami pozostával z dvoch cvikov - bicepsového zdvihu v sede a bicepsového zdvihu v stoji. O tréningu som nemal ani páru, a tak som si začal čítať otcove staré kulturistické časáky. To tiež nebola veľká výhra, ale lepšie ako nič a vďaka tomu som začal cvičiť aj zvyšok tela, no zameriaval som sa hlavne na prsia a biceps. Navzdory tomu mi svaly rástli a telo silnelo. Presunul som sa postupne z domácej posilky do pivničnej, a keď som začal chodiť na výšku, tak už som prvýkrát navštívil aj verejné fitko. Dokonca som sa už naučil, že svaly treba precvičiť aspoň 2krát do týždňa a že treba cvičiť aj nohy - drepy som však odmietal, lebo som sa bál o svoje kolená a mrtvý ťah som považoval za cvik výlučne na chrbát. Na vysokej škole som cvičil 6krát v týždni. Výsledok tiež nevyzeral zle, ale po istom čase sa začala prejavovať stagnácia, bolesti úponov a nedostatočná regenerácia. Skúšal som meniť rôzne parametre svojho tréningu, no nikdy to nebola zásadná zmena, a tak som sa točil v kruhu. Našťastie som po určitej dobe môjho trápenia narazil na stránku Ronnie.cz. Najmä Cizopasníkove články ma naučili, kde robím chybu. Bolo pre mňa ťažké opúšťať moje doterajšie síce mylné, ale pevné presvedčenia o tréningovej metodike. Nikdy som to však neoľutoval a Cizove videology, ale aj fyzioterapeutické články a články o strečingu iných autorov mi dali viac ako 6 rokov cvičenia.

Bol horúci júl leta 2013. Spotený som bol, len som z okna mrkol na horúčavu rozpáleného asfaltu a trepotajúci sa vzduch. Minimalistické oblečenie na mne nemalo zmysel. Vydržať sa to dalo jedine v práci v komforte najchladnejšej kancelárie. Na tréning som sa však tešil, pretože v posilke je potenie sociálne prípustné, ba žiadúce. Mnohí dokonca efektivitu tréningu merajú objemom vylúčeného potu - z tohto hľadiska sú moje tréningy vždy superefektívne. V to horúce leto už boli dlho mojimi obľúbenými cvikmi drepy a mŕtve ťahy.

Moja milovaná snúbenica je z malebného mestečka na východnom Slovensku. V tomto mestečku sa pravidelne uprostred leta koná jarmok a býva to výborná akcia, lebo tam vystupujú fajné kapelky. Tešil som sa na snúbenicu i jarmok, tak som v piatok popoludní 2. augusta skončil v práci, vysadol na bicykel a namieril si to na autobusovú stanicu... "Aaauuu, k-k-kde som!? Č-č-čo sa deje!?" Prebudenie z nočnej mory? Ale prečo ma všetko bolí? A čo tu vôbec robím!? Na stanicu som nedošiel...

Dobrotivá chvíľková amnézia ma ušetrila zachovania pamäťovej stopy toho, ako ma pár desiatok metrov od práce zrazil opitý vodič osobného auta. No neušetrila ma bolesti ani ničoho ďalšieho, čo prišlo.

Lekári mi povedali, že som mal šťastie. Prežil som to síce dolámany, pomliaždený a potrhaný, ale prežil. Vraj vďaka tomu, že mám svalnatú postavu. Práve roky cvičenia a svalová hmota mi zachránili chrbticu a vnútorné orgány. Viem, že svaly sú super, ale v nemocnici som prišiel na to, že proti bolesti nepomôžu nič. Čo pomáha, je prítomnosť najbližších. Snúbenica, mama, priatelia - prišli hneď, ako mohli, a tým okamžite pomohli. Na druhý deň, keď lekári pozisťovali, čo všetko mi vlastne je, prevŕtali mi ľavú nohu nad kolenom a na ňu zavesili 10 kilové závažie. Mal som totiž dolámanú panvu. Aj prasknutú lebku a otras mozgu s krvácaním doň. Vážne poškodený nerv na ľavom predkolení. Pomliaždené pľúca a obličku. Hlboké tržné rany na krížoch a ľavej ruke. Hlboké odreniny po celom tele. Panvu bolo treba opraviť a na to si lekári v mojom provinčnom mestečku netrúfali, nutný bol prevoz do Košíc. Po operácii som sa cítil, ako keby ma to auto zrazilo znovu. Horizontálna jazva skrz celé brucho ako po cisárskom. Vďaka ti, bože, za analgetiká.

Moja snúbenica sa do Košíc presťahovala a chodila za mnou každý deň. Mala so mnou veľa práce, lebo nebolo jednoduché ma upokojiť pri veľkom strese z bolesti a strachu. Extrémne som sa z toho všetkého potil, posteľné prádlo bolo podo mnou neustále mokré. Obrovský šok som zažil, keď mi lekári po operácii povedali, že musím 3 mesiace iba ležať na posteli s prevŕtanou nohou a závažím na nej. Tak mi priateľka vyrobila kalendárik, kde som si tie dni odškrtával.

Hardcore cvičenie - pre niekoho série s 200 kg na drepe, pre mňa v tom čase to býval príchod rehabilitačnej sestry a pod jej vedením dvíhanie zadku z postele, pričom som bol napojený na spleť hadičiek so štyrmi redonmi (banky na zachytávanie patologických vnútrotelových tekutín po operácii) visiacimi z brucha. Mal som pocit, že keď dvíham ten zadok, tak sa mi všetko vnútri ide potrhať. Postupne ma poodpájali od analgetík a infúzií, povyťahovali mi redony a cvičenie naberalo na intenzite. Už som nielen dvíhal zadok, ale som cvičil pravou nohou a rukami jednoduché cvičenia, ktoré mali zabrániť atrofii svalstva. Rehabilitačná sestra mi priniesla asi polkilové vačky na suchý zips, veru aj s nimi som sa zapotil. Neskôr som si vypýtal činky - dostal som dve kilové jednoručky a mal som vážne čo robiť. Smiešna spomienka na tlaky v ľahu so 45 kg v jednej ruke. Neustále sa to však zlepšovalo, telo silnelo a dni som škrtal - čas mi utekal rýchlo vďaka snúbenici, ktorá so mnou trávila toľko času, koľko len mohla, nosila mi veľa kníh a všetko potrebné. Keď som zosilnel, priniesla mi dvojkilové jednoručky - skombinoval som si ich s tými jednotkami - to už bol riadny tréning.

Po troch mesiacoch mi odstránili závažie z nohy, pričom som sa naučil ďalšiu vec o cvičení a bolesti - nohu som totiž v kolene nemohol vôbec ohnúť. Aký som bol naivný na začiatku - myslel som si, že už v októbri budem chodiť. Prvýkrát som sa postavil v polovici novembra. Lenže to s chôdzou ešte nemalo nič spoločné. Dali mi nemecké barle a rýchlo som zistil, že som bol naivný znovu, keď som si myslel, že som dosť cvičil v tej posteli a chodenie sa naučím za pár dní. Kondičku som nemal žiadnu, po "prejdení" pár metrov som bol vyšťavený a aj zdravá noha ma pri každom kroku bolela. Trvalo asi mesiac, kým som sa naučil chodiť s barlami relatívne bezpečne.

Samozrejme tomu predchádzalo a sprevádzalo to každodenné cvičenie, pričom najzaujímavejšou časťou bolo vždy ohýbanie môjho kolena - mal som šťastie, pretože ma mala na starosti veľmi iniciatívna a motivujúca rehabilitačná sestra. Počas jedného cvičenia som tak kričal od bolesti, že môj spolupacient na izbe s podobným problémom radšej cvičenie v ten deň odmietol. 20. decembra som sa po päťmesačnom pobyte v nemocniciach konečne dostal domov.

Po definitívnom prepustení z nemocnice som za sebou už mal pobyt na rehabilitačnom oddelení, kde cvičenie bolo mojou celodennou náplňou, a tam som aj prvýkrát znovu urobil drep - nebol síce ATG, lebo koleno som mohol ohnúť len do cca 90° a pridŕžal som sa rebriny, ale bol to pre mňa veľmi motivujúci moment. Cvičenie pokračovalo doma, dochádzanie na rehabilitácie bolo samozrejmosťou a podarilo sa mi získať kúpele už koncom januára - Piešťany. Kúpele boli úplne super, a dokonca som sa tam znovu ocitol v posilňovni - takej riadnej, aj legpress a jednoručky som tam našiel. Moja radosť bola preveľká, keď mi lekárka odporučila tú posilňovňu využívať.

Dnes je to vyše 10 mesiacov od nehody, barle už nepotrebujem, nosím však karbónovú dlahu, ktorá mi zlepšuje stabilitu i stereotyp chôdze. Posilňovňu navštevujem pravidelne a rozhodla sa ma spoločným cvičením v posilke podporiť aj snúbenica. Vďaka trpezlivému a správnemu cvičeniu som sa dokázal znovu postaviť na nohy, odložiť barle a vrátiť sa do práce a do normálneho života. Môj príbeh je aj príkladom toho, že cvičenie nie je len o chudnutí alebo naberaní svalov, ale niekedy môže človeka zachrániť a je dôležitou súčasťou rehabilitácií pri rôznych zdravotných problémoch.